Nižší kvetináč, Pozdišovská keramika, Československo (1)

Nižší kvetináč, Pozdišovská keramika, Československo (1)

Nižší ale zároveň veľký kvetináč vyrobený z pozdišovskej keramiky. Kvetináč má tmavohnedú vonkajšiu glazúru s jemným bielym zdobením pri vrchu. Kvetináč nie je zvnútra zaglazovaný. Zospodu je značený číslom modelu a značkou PZ - Pozdišovský závod.

Pozdišovské hrnčiarstvo má 600 ročnú tradíciu. Prvá písomná zmienka o hrnčiarstve na území východného Slovenska je z 11. októbra 1416. Jedná sa o listinu písanú v latinčine, ktorá s týka Pozdišovského panstva. V listine sú spomínané aj mená dvoch hrnčiarov z Pozdišoviec. Táto listina bola doplňujúcim materiálom ku keramickým nálezom (nájdeným črepom), ktorá potvrdzuje storočné trvanie pozdišovského hrnčiarstva.

Spočiatku každý hrnčiar točil doma sám. Až v 18. storočí na žiadosť hrnčiarov bol založený hrnčiarsky cech. Založil ho 8. januára gróf Meňhert Sirmaj. Pracovalo sa pod jednou strechou a pod dohľadom a vedením starších, skúsenejších majstrov. Výroba v tomto období dosiahla veľký rozmach a pokrok. Výrobky boli skôr praktické a mali úžitkový charakter. Mali typickú tmavú podkladovú farbu a zdobené boli jednoduchými geometrickými útvarmi, vlnkami, linkami a bodkami. Pomaly sa začali využívať aj jednoduché rastlinné a zvieracie motívy.

Jedinečnosť pozdišovskej keramiky nespočívala v prehnanom zdobení a dekoračných prvkoch výrobkov. Pozdišovská keramika bola jedinečná práve tradíciou dedenou z pokolenia na pokolenie. Tradíciou spracovania hliny, ručného točenia výrobkov a v neposlednom rade aj dekorovania už hotového riadu. Otcovia odovzdávali skúsenosti nadobudnuté praxou svojim synom. Predávaním skúseností sa pracovné postupy vylepšovali a zušľachťovali až do dnešnej typickej pozdišovskej keramiky.

Okolo roku 1918 sa pozdišovská keramika dostáva do vzdialenejších oblastí. V roku 1920 Michal Parikrupa posiela svoje výrobky do Prahy na výstavy. Výrobky sa dostali nielen do Bratislavy ale aj na Moravu. Pozdišovská keramika ako jedna z mála keramík na Slovensku pretrvala aj ťažké obdobie, ktoré nastalo po prvej svetovej vojne. Zachovala si svoju technickú ale aj dekoračnú úroveň. Keramika je vďaka svojmu nasiakavému, pórovitému povrchu vhodná na používanie. Dokáže udržať teplotu nápojov, tým že sa z nej dobre odparuje tekutina. Vďaka nasiakavosti si jednotlivé výrobky uchovajú aj vôňu a chuť tekutín.

V roku 1947 sa výroba sústredila do Hrnčiarskeho družstva - Svojráz. Do Pozdišoviec prišla prof. Júlia Horová-Kováčiková a zorganizovala pre hrnčiarov desať dňový kurz zameraný na vypaľovanie nových vzorov a inovovanie dekorácií. Do výroby sa zavádza elektrina a proces výroby a technologické postupy sa zjednodušujú. V roku 1961 sa ľudové družstvo Svojráz združilo so združenou výrobou Michalovce. Neskôr v roku 1985 uvideli do prevádzky nový závod na výrobu keramiky s názvom Novex. Závod bol zameraný na výrobu keramiky s tradičným vzorom ako aj výrobky z bielej keramiky s jednofarebnou dekoráciou.

Žiaľ výrobné družstvo Novex zaniklo a s ním sa ukončila aj výroba pozdišovskej keramiky. Ešte sa nájde zopár hrnčiarov, ktorí točia doma v súkromí. Spolu s nimi sa ešte uchováva aspoň štipka 600 ročnej tradície.